Motto: Navliecť koľajniciam nohavice.

Upozornenie: Všetky osoby a ich názory tu uvedené sú vymyslené a nemajú nič spoločné s bežnou realitou.

HLAS – Tak, takto by To asi mohlo začať.

Ak by ma však niekto vyzval porozprávať všetko po poriadku, dlho by som neváhal kde začať. Hoci v skutočnosti žiaden začiatok nejestvuje. Začiatok nie je v tomto príbehu, a už vôbec nie niekde inde. Samotný vesmír nemá žiaden začiatok. Skôr by sa to dalo prirovnať k bytu, v ktorom sa človek narodí a celý život prechádza medzi jednotlivými izbami a nič okrem tohoto bytu nejestvuje. Žiadna izba nieje prvá, druhá, žiadna nie je posledná.

Cez prestávky v škole som si kreslil plány nášho bytu, pôdorys mojej izby, hoci vtedy mi slovo pôdorys bolo celkom cudzie, či skôr neznáme a vôbec na mňa nepôsobilo svojou dnes len ťažko znesiteľnou naliehavosťou. Rozpomínam si, kde stáli postele, prekladám veci z miesta na miesto, moja pamäť je presná, čo mi môže spôsobiť (a sem tam aj spôsobí) určité problémy, pretože ju využívam ako slepec na bezpečný pohyb a ak mi dáky neprajník popremiesťňuje nábytok, neviem kam z konopí. Z miesta na miesto. Hľadám v tom priestore ešte iný, jeho vnútorný priestor, metapriestor. Prie-stor, prie-stor, stor…STORY!

Tá stará story, ten song, príbeh o mojej izbe, mojej srdcovej komore, či špajze – tých niekoľko kubických metrov zrazenej krvi. Stodeväťdesiatštyri prvých slov len tak spakruky.

HANA KUCHTOVÁ – Stodeväťdesiatštyri prvých slov na úvod ste si mohli vypočuť z novej hry, ktorú pre slovenský rozhlas napísal mladý debutujúci autor. Aj takto mohla začínať, no pozornému poslucháčovi istotne neuniklo, že je to len jedna z možností ako vstúpiť do éteru. No akú podobu by mala hra pri inom začiatku? Je vôbec možné, aby začiatok určoval zvyšok deja? Čo ak hra bola napísaná od konca alebo ju autor začal uprostred deja alebo ak začiatok nebol vôbec napísaný, či dokonca autor hru v skutočnosti ani nenapísal ale napriek tomu je, existuje, môžeme ju zmyslovo vnímať a predsa nie je? Než sa na to spýtam samotného autora, vráťme sa nazad do deja a pokúsme sa podruhý raz vstúpiť do tej istej rieky.

HLAS – Tak asi takto by To mohlo začať.

HANA KUCHTOVÁ – Prepáčte vážení poslucháči, nemýľte si to. Autor mi dal v tejto rozhlasovej hre úlohu začať. Treba zastrčiť káble do zásuviek, skrutkovačom dotiahnuť skrutky na dno závitov. Zapnúť reflektory. Vypnúť reflektory. Opakovať tridsaťdvakrát abecedu od konca, pätnásťkrát od začiatku a pri poslednom cykle vynechať všetky samohlásky.

Počas môjho pôsobenia v rozhlase som si zvykla na to, že máme kvalifikovaného poslucháča, ktorý rozumie zvukom, ktoré počúva. Lenže ich berie ako samozrejmosť a prehliada tak hudbu sfér. Aby ste si I vy mohli naplno vychutnať zážitok z tejto rozhlasovej hry, najprv bude potrebné, aby ste si precvičili svoje zmyslové vnímanie.

O chvíľu dám nenápadný pokyn do réžie a vy sa so zatvorenými očami započúvajte do kvapkajúceho vodovodného kohútika, hrmotu starého motocyklu, zvukov revolúcie, splachovacieho wc, buchnutia dverí a rozopínaného zipsu, napokon túto rozcvičku ukončíme zvukom, ktorý vydávajú veľryby.

(počúvame uvedené zvuky)

Nádherné.

HLAS – Tento zoznam zvukov môžeme ešte rozšíriť. Návrhy, pripomienky, prípadne vlastné domáce nahrávky nám zasielajte na našu známu adresu, ktorú vám spolu so súťažnou otázkou pripomenieme na záver.

HANA KUCHTOVÁ – No skôr než sa dostaneme k súťaži, je potrebné, aby ste sa teraz postavili, a ak nesedíte doma vo svojej kuchyni, treba sa tam premiestniť. Kým tak urobíte, mohli by sme si pustiť krátke spravodajstvo zo sveta alebo malý balíček populárnej hudby.

(zvuk prelaďovania rádia medzi jednotlivými stanicami)

No, bohužiaľ, z linky nám práve spadol jeden poslucháč, ktorý sa nestihol ani predstaviť. Chceli by sme ho upozorniť spolu s ostatnými poslucháčmi, aby nám zatiaľ netelefonovali a urýchlene sa premiestnili do svojej kuchyne. V prípade, ak práve šoférujete motorové vozidlo, vypnite svoj rozhlasový prijímač a s rukou na klaksóne uháňajte krajinou, bude stačiť najbližších päť kilometrov, a ak to prežijete, zastavte na najbližšom odpočívadle a vypočujte si do konca zvyšok našej rozhlasovej hry.

Takže verím, že sa vám už podarilo pohodlne usadiť na svojich rohových laviciach, no na odpočívanie máme ešte čas. Najprv sa postavte a potom budeme pokračovať v našej zmyslovej rozcvičke.

Dáme si desať základných cvikov na spoznávanie zvukov. Je potrebné, aby ste tejto časti našej hry venovali dostatočnú pozornosť, pretože uvedené zvuky, ako ma informovali z réžie, nebudeme ďalej vysielať a poslucháči si ich budú musieť vytvárať sami vo svojej domácnosti.

Zapnite a vypnite odsávanie pary.

Zapáľte a hlasno sfúknite zápalku.

Premiestnite kuchynský stôl o dva metre ďalej.

Napustite vodu do pohára.

Hľadajte v jednotlivých sáčikoch s korením ukrytý gombík.

Vyprášte omrvinky z obrusu.

Rozbite po jednom jednotlivé typy tanierov a porovnajte rôznosť zvukov, prípadne tento cvik zopakujte viackrát, kým si ho lepšie neosvojíte a nezískate určitú zručnosť.

Hľadajte v útrobách kuchynskej linky zabudnutú stokorunu.

Keď vás márne hľadanie unaví, pustite si plyn a započúvajte sa. Svoju pozornosť sústreďte len na zvuky, venujte tomuto cviku aspoň dvadsať minút a na záver si môžete konečne zapáliť cigaretu.

Kým si všetci precvičia základné cviky a než zvyšní šoféri nájdu odpočívadlo, požiadam réžiu o trochu hudby.

(pochod padlých hrdinov)

PART II, alebo partaj alebo p-art – náš poslucháč je vyspelý sám si vyberie čo sa mu páči alebo hodí – alebo inak povedané na Slovensku sa do toho každý rozumie:

Turistická výprava za poslednou blondýnou

HLAS - Nepamätám sa na obsah nášho včerajšieho rozhovoru. Zotierajúc smotanu, pijúc kávu. Nepamätanie si ku kávičke miesto cigarety.

Mal by som začínať ako v nejakom farebnom filme, najlepšie historický americký kultový film. Kráčam v tráve alebo ešte lepšie vo fóliovníku s naplantovanými paradajkami. Sleduješ to? Viem že nie, ja sledujem teba.

Tak teda pozorne počúvaj.

Chcel by som ti vyrozprávať niečo o sebe. Len stále mi v tom bráni to, že si vôbec nič nepamätám, moja minulosť je niekde mimo môjho dosahu. Viem, kto sú moji rodičia, ale nepamätám si na žiadne zážitky, hry ani nič smiešne alebo smutné. Ale to sa netýka len rodičov. Keď niekto rozpráva o tom, čo som vystrájal ako chlapec, prikyvujem a smejem sa na tom, poznám ten príbeh, už som ho viackrát počul, tak prečo by som mal o tom pochybovať, či to tak naozaj bolo.

Aj toto mesto, mám pocit, že sa niečo v ňom zmenilo. Najskôr som si všimol, že došlo k výmene ľudí, ktorí v ňom žili. Potom som si postupne začal uvedomovať, že spolu s touto výmenou sa začala z mojej pamäte vytrácať jeho predchádzajúca podoba. Už je len také aké je, viem, že sa neustále mení, ale nikdy si nepamätám jeho predchádzajúcu podobu. Tak ako nebeský Jeruzalém uviazol v prítomnosti, tak ako reklamná plocha, na ktorej sú plagáty prelepovanou takou rýchlosťou, že si už nik nepamätá obsah predchádzajúceho.

My dvaja sme rovnakí. Ja som muž bez minulosti a ty žena bez budúcnosti. Zatiaľ si sa ešte nenarodila, ale už sa o tebe píše v novinách. Neviem, či sa nám niekedy podarí stretnúť, pravdepodobne v čase, keď sa narodíš, ja budem už asi dve storočia mŕtvy, pravdepodobne už vymrie aj môj národ. No pokúsiť sa o to môžeme, hoci ty pre to zatiaľ nemôžeš urobiť asi nič. Nevadí, musím začať rýchlo konať, pretože mám pocit, že včera sa mi to takmer podarilo, lenže nič si z toho už nepamätám.

Autobus je pripravený. Ide o repliku stroja z konca dvadsiateho storočia, no celé vybavenie je už celkom moderné, také, aké si naša doba vyžaduje. Veď kto by sa dnes ochotne viezol po starých hrboľatých cestách, ktoré dnes využívajú len turistické agentúry, a ešte k tomu by mal presedieť na nepohodlných sedačkách s mizernou klimatizáciou a s hlavou v spánku pritlačenou o starý záves plný roztočov.

Náš autobus síce vyzeral staro, ale vybavením bol pripravený na najhoršie, v súlade s poslednými nariadeniami, ktoré vyplývali z varovaní v jánovej apokalypse o zbedačení tých, čo budú na cestách.

Všetci už sedia na svojich miestach. Ildikó, vedúca výpravy, zapla prezentátor, ktorý zahlásil plný stav. Načítal údaje z čipov, ktorý majú všetci implantovaný za uchom. Ildikó sa zahľadela do údajov o cestujúcich, väčšinou sú to dôchodcovia, bývalí zamestnanci fary. Dvaja ešte pracujú v skanzene. A jeden študent, asi v jej veku. Všetko muži, všetci do jedného Slováci.

Tak toto je naozaj vzácnosť, aby bol autobus plný Slovákov, väčšinou obsadia menej ako tretinu. Stretnúť Slováka na Slovensku je dnes vôbec vzácnosť. Hoci tu všetci hovoria spisovnou slovenčinou, skutočných Slovákov je tu už len zopár. Za posledných dvesto rokov takmer vymizli. V čase, keď jazdilo ešte veľa takýchto autobusov (ale tých pôvodných – s tvrdými sedačkami, bez klimatizácie a so závesmi plnými roztočov), jazdievalo v nich ešte plno Slovákov. Ich náhly úbytok začal až po voľbách 2006, najmä po zavedení hygienických opatrení, sterilné prostredie im veľmi neprospelo a na tých, čo prežili, do dnešných dní je vidieť, že im vôbec neprospieva ani teraz.

Pre slovákov typický zápach pomaly pohlcovala klimatizácia autobusu. Nedá sa povedať, žeby vyslovene smrdeli, ale túto ich vlastnosť si všimli ako prví Američania, keď sa postupne začali po prevrate koncom dvadsiateho storočia objavovať u nich. Buď telesne páchli alebo páchli po konvalinkovej voňavke. Ženy si vôbec neholili nohy a muži používali akúsi zmes Pitralon.

Ildikó sa nahla k riadiacemu pultu a pre istotu vypustila do útrob autobusu dvojitú dávku vonných mikročipov. Ľahké zimomriavky ju prešli, až keď zaburácali motory autobusu z reproduktorov. V skutočnosti boli tieto autobusy úplne nehlučné, ale pre turistov na navodenie dobovej atmosféry vždy púšťali túto nahrávku.

Turistická výprava za poslednou blondýnou vyrazila na dlhú cestu.

------v priebehu deja v spravach radia mimoriadne spravodajstvo ked autobus opustil hranice cipova centrala hlasi ze na slovensku sa momentalne nenachadza ani jeden slovak---moze to byt uplne na konci pribehu----

Maroš Bančej – Hm, ťažko povedať, či ma tento autor svojou rozhlasovou hrou oslovil, ale aby som povedal pravdu, vôbec neviem, či ma neoslovil alebo či sa mu podarilo iritovať moju nežnú otrlosť. Sama osebe je ako balón alebo skôr prezervatív – samozrejme nafúknutý a ešte nepoužitý a nafúknutím vytrhnutý z kontextu svojho imanentného účelu. Je nafúknutý prezervatív ešte kondóm alebo je to už balón? Je Maroš Bančej postavou v rozhlasovej hre alebo je jej kritikom? Myslím, že samotná rozhlasová hra nášho autora je balónom na hladine vody a jej dynamika sa veľmi podobá na bytie… balón sa pohybuje po hladine vody, jeho pohyb je spôsobený pôsobením vánku, vetra, surreálnych pasátov a stavom hladiny vody, ktorý je ovplyvňovaný vnútornou dynamikou vody a pôsobením vánku, vetra, surreálnych pasátov… možno aj tým, že akási mladá dáma, ktorá sa mala ísť večer člnkovať so svojim priateľom, neprišla.

/ niekto v réžii pustí hudbu, spev a hra na tibetské misky do toho stále hlasnejšie rozpráva Hana Kuchtová/

Hana Kuchtová - Premiestnite kuchynský stôl o dva metre ďalej.

Napustite vodu do pohára.

Hľadajte v jednotlivých sáčikoch s korením ukrytý gombík.

Vyprášte omrvinky z obrusu.

Rozbite po jednom jednotlivé typy tanierov a porovnajte rôznosť zvukov, prípadne tento cvik zopakujte viackrát, kým si ho lepšie neosvojíte a nezískate určitú zručnosť.

Hľadajte v útrobách kuchynskej linky zabudnutú stokorunu.

Hlas: Bohajeho, ako by mohol Slovák niekde zabudnúť stokorunu?

Václav Havel: Nevím zdali vím, co je to zázrak…

Juraj Kadlečík: Ja niesom Ivan.

Jánošík: Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!

Róbert Fico: Ste idot.

Hlas: Obsahuje tragédiu, drámu. Dvadsaťdva hodín tridsať minút. Ak máte iný presný čas, môžte nám posielať esemesky, maily. Príjmame korekcie času, najviac však na posledných štyridsaťpäť rokov.

Karol Machata: Ja viem, aké to môže byť pre nášho autora ťažké. Predstavujem si ho, ako sedí za svojím eMacom a snaží sa predstavovať si moju tvár do najmenších detailov, ako vo vyhľadávači vyhľadáva fotografie s mojou tvárou, skúma a posudzuje. Ako si vytvára kaleidoskop mojich slov, a keď už je blízko, keď už takmer príde na vetu, na text, ktorý by mal aspoň stošesdesiat znakov a mohol by ho vložiť do mojich úst, začne zabúdať a stále si číta, čo už bolo napísané. Bodka. Bodka. Bodka.

Ešte som sa s tým nestretol, môj hlas nespočetnekrát odznel v éteri, v rozhlasových hrách pre dospelých aj pre detského poslucháča, ale s takýmto nerozhodným textom som sa ešte nestretol. Akoby chcel vynútiť z mojich fotografií myšlienku podobnú tým rozhlasovým autorom, ktorí boli už úspešní. Mal som hádam zodvihnúť telefón a oznámiť mu: Vážený pán autor, nechajte to tak! Už som povedal, čo som povedať mal, robte to, čo viete!

Ale viem ja, čo on vlastne vie, keď nepoznám ani jeho tvár? Vie milovať? Je v ňom hnev alebo radosť? Prečo sa najprv pýtam na hnev a až potom na radosť? Prečo po milovaní myslým hneď na hnev?

Uviazol som v jeho pasti?

Má nejaký osobný problém?

Alebo je jedným z tých, čo chcú spasiť ľudstvo?!

Chce hádam napísať rozhlasovú hru, ktorá sa pokúsi zotrieť hranice medzi fikciou a realitou alebo jednoducho nevie nájsť príbeh…

Alebo chce byť druhý Orson Welles a namiesto pred inváziu Marťanov nás chce vystaviť svojej vlastnej fikcii, ale už tu nikdy viac nebude 30. október 1938 a už vôbec nie takýmto spôsobom. Rozhlasovou hrou, ktorá sama o sebe nemá žiadny zmysel, žiadnu masovú hystériu nevyvolá.

Ja osobne si myslím, že som ani v jeho rozhlasovej hre nikdy neúčinkoval.

Hlas - Časť tretia: Peter a Helena.

Účinkujú: Peter – Karol Machata

Helena – Helena

Hlas – Hlas

Hlas pokračuje:

Budovy a miesta v tomto meste nedokážem popísať, neviem, kde ich treba hľadať a akými ničnehovoriacimi ulicami treba ísť, aby ste sa napríklad dostali do toho mäsiarstva, kde som nakúpil kuracie hlavy.

Anton Repko, obávaný kulturista, bitkár a tak trochu povaľač, pomaly kráčal domov dolu ulicou. Mohol pôsobiť, ako sám vravieva aj vo viedenskej štátnej opere: olympiáda, to je pre bárskoho… Rokmi sa mu koža natiahla a svaly teraz na ňom visia ako tehly v prezervatíve. Míňa budovy, pospevuje si a nevie sa rozhodnúť kadiaľ ísť, preto ani nedvíha zrak od zeme.

Peter Danáš je chlap na pravom mieste. Ak sa to dá o niekom povedať, tak je to on. Ak sa s ním stretnete, radšej nedajte na moje slová, chcem sa uchrániť od nadávok. Väčšieho dobráka však nenájdete. Istotne ho poznáte, je to človek milión, no nie drobušký ako máčny prach, skôr ako hrášok či tvrdý hrach. Jeden z tých, čo sa zvyknú sypať pod nohy. No proste, chlap na pravom mieste.

Mohol by niekto z toho, čo doteraz prečítal, vychádzať a dedukovať, že títo dvaja sú akousi hlavnou postavou tejto rozhlasovej hry, ktorá je určená pre ten nešťastný rok 2010. No kto v skutočnosti sú hlavné postavy a kto sú títo dvaja, sa dozvie len ten, kto bude počúvať ďalej. Pravdepodobne sa nájde nejaká milá poslucháčka Helena v diaľkovom autobuse. Napríklad na neexistujúcej linke Bratislava – Vilnius. Kam sa v tomto čase vybrala, už vieme, ale aký je cieľ tvojej cesty, nejaký ten zmysel, aspoň maličký zmysluplný zmyslík? Nehovoria predsa, že beda tým, čo sú na cestách?! Ja viem veľmi dobre. Ona to vie asi tak ako to, prečo by si mala zobrať so sebou práve tento príbeh.

To by boli už traja hrdinovia príbehu a to máme napísaných dvestoosemdesiatpäť znakov.

Helena má svojho čierneho Petra, Peter nájde svoju čiernu Helenu

Helena - Ako sa vieš definovať? Ležal v posteli bez zapálenej cigarety. Prvá zimná mucha krúži v stope nexistujúceho dymu.

Aspoň jeden postihnuteľný zvuk.

Vie, že môže vzdychať, ako ona môže všetko. No v jej koži nechce prepásť krátky okamih, keď len na malú chvíľu bude môcť počuť výkrik oddeľujúcej sa kože od vlastného hmatu.

Topiaca sa vínna muška sa slamky nechytá.

Každý dotyk sa stáva definitívnym.

Podľa najbližšieho nadradeného rodu a druhového rozdielu.

Peter - Tak pokušenie predsa len reálne jestvuje, ako slová na okraj. Máš toho v hlave veľa, ako Petrovi ti ani nič iné neostáva. Treba sa zmieriť s osudom, treba…? Načo pochybnosti, stačí sa pozerať jedným okom a prídeš o obe. Stačí milovať jednu ženu a prídeš o ňu i všetky ostatné, hoci tie ani zďaleka nezískali ani náznak svojej podoby v predstavivosti muža, ktorý má úlohu.

Je to sexizmus, ak muž má svoje poslanie.

Stačí mať jednu myšlienku, aby si prišiel o všetky.

Helena - Trójske zviera. Trochu sa zdá, že táto čitateľka je práve na koni. Prečítala článok Etely Farkašovej a premýšľa. Život začína mať pre ňu rôzne aspekty a jej nástroj miesto strún ladičky. Možno sa nedá presne určiť, kto je teraz jej čitateľ, možno za cenu znásilnenia textu.

Helená má tieň konskej hlavy.

Peter - Ako mladá mohla byť celkom pekná, modrooká. Ale akonáhle sa dostala do tohto príbehu, začala sa z nej stávať pekná sviňa. Jej meno ostáva preto na žiadosť vydavateľa tiež ukryté. Neviem si ani celkom dosť dobre predstaviť, ak by niekedy vystupovala ako postava v rozhlasovej hre, kto by jej mal prepožičať svoj hlas. Peter, ten áno. Je tu viacero možností, no ak by zostarol rýchlejšie ako jeho text, do úvahy by prichádzal len Karol Machata.

Ale už nie je mladá ani modrooká.

Helena - Osamelá ako mrkvové semeno v balení po desať kusov.

Nechajme prehovoriť Hlas

Hlas: Môžem dostať päsťou?

Peter: Môžeš, a veľmi ľahko. Tu nemá zmysel snažiť sa zviditelniť tým, že ako neveriaci Tomáš budeš chcieť repete, pretože si práve vyliezol spod stola a doterajšia konverzácia v spoločnosti ti unikla. Radšej sa daj vyšetriť u urológa. Milá pani, ten čaj, čo som práve dopil…, vlastne rád by som si u vás ešte chvíľu posedel.

Hlas: Čím je noc dlhšia, moje myšlienky sa krátia. Sex nie je dlhé slovo. Možno práve preto je jeho obsah vytlačený do predstáv, kde zaberie toľko miesta, že všetky pozitívne myšlienky, každá snaha byť od zajtra dobrým a podobné indivíduá sa tlačia pred ústredným výborom realizácie plánov, ako tí úbožiaci, čo mali strach si na ulici zakúpiť tuzexové bony a v dobrej viere sa postavili do radu na mandarínky pred predajňou ovocie – zelenina. Ták, a dnes môže každý na hlavu dostať pol kila.

Takto vzniká u nás náboženstvo. Veriaci Slovák vstupujúci dennodenne do kostola sa riadi pohanskou myšlienkou, že sa nedá dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Každý deň sa dozvie nové klebety pod krídlami nemenného boha.

Samotná otázka týkajúca sa možnosti dostať päsťou postuluje existenciu Boha. Jednoducho axiómy.

Neveriaci pes politikárči, prípadne môže dáviť alebo Goliáš…

A tak, milí rekreanti, poďte do náručia trojjedinosti. Ubytovanie, polopenzia a doprava. Pre extrémistov mám i ponuku doľava.

Peter - Húdol dudok, s bárs kým a bárs kde.

Hlas - Tak to aj potom vyzerá, namiesto snahy lapiť sviniarov zneužívajúcich zložitosť svojej gramatiky, musíme po holiach naháňať týchto kokotov.

Koľko trápenia to stojí, najmä ak si pomyslím, že vo Viedni stojí jedna polievka tri eurá. A to bývali voľakedy na Slovensku polievky – slepačia polievka na zápal pľúc, slepačia polievka na impotenciu, slepačia polievka na cirhózu pečene.

Húdol dudok. Ale osral peň.

Moja mama by mi povedala, ale kedže už asi išla unavená spať, nepovie mi dnes nič a ja môžem s kľudom siahnuť po nejakom zahraničnom katalógu a objednať pre tento národ lacnú kataklizmu.

Inštrukcia pre réžiu: Peter dostane od Heleny darček a hneď nato ho zúžitkuje.

V Jánovej apokalypse sa otvárajú pečate. To isté teraz prebieha v Petrovej hlave, zmorený tým, že má v predstavách skalu, jeho pamäť sa rozsýpa na prach.

Ráno začína hľadať zvuky, prvé mu uniknú. Neskôr zaklope na dvere Helena. Peter podíde ku dverám, otvorí ich, a nik tam nie je. Klopanie sa však ozve znovu. Ide k druhým dverám, no ani za týmito nikoho nenájde… opäť klopanie.

Slovo na záver pre Silvestera Lavríka: Z hovna bič neupletieš.